Budova Národného žrebčína v Topoľčiankach bola postavená v roku 1910, v období vlády posledných Habsburgovcov na topoľčianskom zámku, arcivojvodom Jozefom Augustom Habsburským. Priečelie budovy Národného žrebčína bolo od jej vzniku ozdobené hlavou koňa v brnení. Na základe konzultácie so známym a uznávaným historikom a knihovníkom v zámockej knižnici prof. Júliusom Podhorným sa predpokladá, že táto hlava bola osadená pri stavbe budovy, aby vzdala hold a česť koňom v období tureckých nájazdov v okolí Zlatých Moraviec. Bola to éra vtedajšieho majiteľa topoľčianskeho zámku – Jána Topoľčianskeho, známeho Turkobijca, ktorý žil v rokoch 1565 – 1598. V tomto období krajina čelila veľkému nátlaku zo strany Turkov. Ján Topoľčiansky sa výrazne podieľal na obrane krajiny, a tým vstúpili Topoľčianky do dejín vtedy vážne ohrozeného Uhorska. Historické zdroje však uvádzajú, že to bol cholerik, veľký grobian a surovec – ideálne vlastnosti pre vojenské povolanie. Krátko po jeho smrti zomreli aj jeho potomkovia, a preto bol celý majetok po Topoľčianskych predaný na verejnej dražbe.
Hlava koňa sa hrdo týčila na priečelí historickej jazdiarne celých sto rokov. Avšak zub času na seba nenechal dlho čakať a zrejme pod vplyvom dlhého pôsobenia poveternostných podmienok bola hlava poškodená a zrútila sa z priečelia.
Socha bola natoľko zničená, že nebola možná jej reštaurácia. Vedenie Národného žrebčína začalo hľadať sochára umelca, ktorý by sa dal na ťažkú úlohu vytvorenia repliky. Výzvu prijal výtvarník a pedagóg Štefan Janco spolu so svojím kolegom Matúšom Bystričanom. Štefan Janco vyštudoval SUPŠ v Kremnici, odbor dizajn, a neskôr študoval na Trnavskej univerzite pedagogiku výtvarnej výchovy. Do roku 1992 vyučoval v ĽŠU Partizánske výtvarný odbor. Od roku 1992 sa stal živnostníkom a založil firmu na výrobu úžitkovej keramiky, v ktorej pracoval najmä na dizajne vlastných výrobkov. Od roku 2005 ukončil sériovú výrobu a venuje sa voľnej tvorbe. V súčasnosti tvorí vo svojom ateliéri v Partizánskom a vedie ATELIÉR Veľké Bielice a súkromnú základnú umeleckú školu. Matúš Bystričan vyštudoval umelecké rezbárstvo a tiež Trnavskú univerzitu. Učí vo výtvarnom odbore súkromnej základnej umeleckej školy a pracuje v ATELIÉRI Veľké Bielice.
Prinášame vám krátky rozhovor so Štefanom Jancom:
Prezraďte niečo o sebe a o svojej činnosti.
Keramikou sa zaoberám viac ako 25 rokov, ATELIÉR Veľké Bielice funguje cca 15 rokov a 10 rokov tu máme súkromnú základnú umeleckú školu. Vzdelávame deti aj dospelých a popri tom sa venujeme vlastnej tvorbe. Kolega Matúš Bystričan sa venuje viac keramike a ja v kombinácii s keramikou aj obrazovej tvorbe. Často pracujeme aj na väčších keramických objektoch s deťmi, ale aj sami.
Ako vlastne vznikla vaša spolupráca s Národným žrebčínom v súvislosti obnovenia symbolu jazdiarne?
Myslím si, že tomu trochu pomohla náhoda. Váš pán riaditeľ šiel okolo našej školy, kde máme vystavené keramické sochy, tie ho zaujali, a tak nás oslovil, či by sme sa nepustili do obnovy vášho koňa.
Čím vás táto zákazka oslovila?
Vždy radi robíme niečo nové a toto bolo zaujímavé aj v tom, že bolo potrebné sa priblížiť pôvodnému koňovi. Oslovilo nás aj to, že ide o historický objekt a objekt Národného žrebčína.
Prezraďte niečo o postupe výroby a o technike, akou ste hlavu tvorili?
Hlava je vymodelovaná zo špeciálnej keramickej hliny pálenej na vysokú teplotu, aby bola odolná voči poveternostným podmienkam. Celý proces trval cca dva mesiace, hlavu sme modelovali postupne, tak aby sa nám nezborila, potom nasledovalo pomalé sušenie a keď bola úplne vysušená, vypálili sme ju v peci na keramiku. Keďže váži okolo 120 kg, tak aj preprava, manipulácia a samotná inštalácia boli dosť náročné. Ale v spolupráci s vašimi ľuďmi dopadla dobre.
Bola technológia výroby pôvodnej hlavy odlišná? Ak áno, do akej miery?
Po preskúmaní zvyškov si myslíme, že pôvodná hlava bola vytvorená priamo na štíte pri stavbe budovy, a to zo špeciálnej štukovej zmesi. Z toho vyplýva, že jej vek je zhodný s vekom budovy.
Akú životnosť má nový symbol?
Veríme, že vydrží aspoň toľko, čo tá pôvodná J. Čo sa týka pevnosti, mala by nás všatkých prežiť, jediné, čo možno bude časom potrebné, bude oživiť farby.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov v budúcnosti.
Text, foto: NŽT, Štefan Janco