Simonetta Hladká

Mali sme ju možnosť vidieť v niekoľkých televíznych seriáloch, jej hlas poznáme z rozhlasu. Svojimi fotkami nás upútala v nejednom časopise.

Ako si sa dostala k herectvu?

Ak mám byť úprimná, nikdy som netúžila stať sa herečkou. Ako dieťa som však navštevovala Základnú umeleckú školu v Ilave, ale nikdy by mi nenapadlo, že sa budem uberať umeleckým smerom. Dokonca na konzervatóriu som uvažovala nad tým, že pôjdem študovať logopédiu. Týmto som doslova šokovala nielen svojich rodičov, ale aj pedagógov. Napokon  som skončila na VŠMU, čo neľutujem. Od svojich ôsmich rokov sa venujem aj modelingu. Neberiem to ako profesiu, skôr ako hobby, prvoradé je u mňa herectvo. Teší ma, že stále môžem fotiť alebo chodiť predvádzať na prehliadky. Len niekedy medzi 15- až 16-ročnými  dievčatami sa už cítim dosť stará. A tiež sme si každá jedna z nás vedomá, že modeling nie je večná záležitosť.

Videl som ťa v niekoľkých časopisoch, kedy si začala s modelingom?

 S modelingom som začala osemročná. Mamina našla v novinách článok, že sa bude konať kasting do modelingovej agentúry aj pre deti. Išli sme na kasting a bola som vybraná.

Kde všade si doteraz hrala?

Nemôžem o sebe tvrdiť, že som známa herečka. Stále hovorím, že kariéru mám len pred sebou. A musím podotknúť, že stále som len študentka, ktorá sa učí, zbiera nové informácie od pedagógov a naberá prax. Za to som naozaj veľmi vďačná predovšetkým svojej pedagogičke herectva Lenke Barilíkovej. Je to úžasný človek a ešte lepší pedagóg.Avšak už som dostala príležitosť a diváci ma mohli vidieť v seriáloch Rodinné prípady, Susedské prípady, Detektív Dušo, Oteckovia, Za sklom, Ochrancovia. Diváci môžu poznať môj hlas aj z rozhlasových hier Slovenského rozhlasu. A mojím prvým veľkým projektom je film Pivnica. Je to psychologická dráma s medzinárodným hereckým obsadením. Režisérom je Igor Voloshin. Hrám hlavnú detskú postavu Lenku Labátovu. Zo zahraničných hercov sú obsadení Jean Marc Barr, Olga Simonova, John Christian Robinson a zo slovenských napr. Milan Ondrík, Jana Oľhová.

Počas nášho fotenia ťa upútal jazdecký šport, ak sa nepletiem, tak si vtedy prvýkrát sedela na koni, aký to bol pocit?

Áno, veľmi ma upútal jazdecký šport. Ku koňom som už dávnejšie inklinovala. Žiaľ, kvôli zaneprázdneniu som sa doteraz nedostala k jazdeniu. Sedieť na koni, byť s koňom bol neopísateľný pocit – cítila som sa slobodne a voľne. Kone mi tak prirástli k srdcu, že som sa začala učiť jazdiť.

Nikita Slovák

„Mal som vždy blízko ku koňom…“

Aké si mal detstvo?

Vyrastal som v Žiline na ulici, kde bývali samí „modroknižkári“. Chlapci, aby sa vyhli vojenskej dochádzke, dýchali kakao, čo na RTG vyzeralo ako kaverna na pľúcach. Ďalší pre zmenu jedli čerešňové jadierka, čo vyzeralo ako žalúdočné vredy a ja už som bol z partie, ktorí sme to hrali na psychické choroby. Bol som klasický pouličný chalan. Mal som veľmi starostlivú mamu, ale všetko som riešil na ulici a šéfoval som našej partii. Jedného dňa celá ulica prepadla boxu a ja som, samozrejme, nemohol ostať pozadu. Napriek všetkému som chcel byť vždy umelec a už v šiestich rokoch som začal písať básne, čo bol dôsledok môjho zamilovania sa do spolužiačky.

Spomínal si, že máš blízko ku koňom…

Mal som vždy blízko ku koňom, ale bolo to iba rekreačné jazdenie. Jazdil som s kamarátkami, keď som mal 17 – 18 rokov.  Veľmi ma zaujali ľudia okolo koní, ich mikrosvet. Zažil som aj Hubertovu jazdu, čo sa bežne rekreačnému jazdcovi nepodarí. V Motešiciach som sa zoznámil aj s Lagosom, víťazom Veľkej pardubickej. Napokon až moja dcéra splnila to, čo sa mi nepodarilo, a venovala sa profesionálne jazdectvu. Dovtedy ma zaujímali hlavne dostihy, o parkúre som toho veľa nevedel, ale vďaka dcére som si ho tiež veľmi obľúbil. Aj keď s tým po rokoch prestala, bolo to veľmi pekné obdobie. Krásny dotyk s prírodou a dalo jej to veľmi veľa do života.

O tebe sa vie, že si športovo založený, čomu všetkému si sa venoval?

Aktívne som sa venoval boxu a stolnému tenisu, kde som bol dokonca aj juniorský reprezentant ČSSR. V súčasnosti si rád zahrám plážový volejbal.

Opíš nám tvoje začiatky umelca a ako si sa prepracoval k divadlu?

V mojich umeleckých ambíciách som mal obrovské šťastie. Písal som texty Mariánovi Vargovi, Richardovi Müllerovi, Jakubiskovi… všetko mi bez odborného vzdelania ako keby samo padlo do lona. Toto boli v zásade moje začiatky umelca. Už aj ako textár som bol divadelne založený, po čase som začal písať divadelné scenáre, ale nebol som spokojný s ich stvárnením. Rozhodol som sa, že ich budem režírovať sám. Dokonca ma asi ako jediného ostentatívne vyhodili z bábkového divadla, kde si odhlasovali, že nemám talent. Bral som to ako znamenie, že mám odísť do Bratislavy. Začal som pracovať v Markíze, kde som robil detské relácie a aj publicistiku. Svet komerčnej televízie ma až tak neoslovil a chopil som sa príležitosti robiť dokument s Jakubiskom, s ktorým som si fantasticky rozumel. Bol to očarujúci spoločník. Keď počas šoférovania zbadal roj mušiek, okamžite zabrzdil, vrátil sa a tam sme ho spolu fascinovane sledovali.

Po dokumente s Jakubiskom sa mi začalo dariť, bral som to skôr ako pozitívne náhody. V divadle som sa presadil aj vďaka muzikálu Kráľovná spieva blues (Billie Holiday). Bolo to prvé z mojich predstavení, ktoré sa nekončia happy endom. Napriek pohnutému životu Billieho sa z tej doby, pestrofarebnosti života, dal vytvoriť jeden nádherný muzikál. Už vtedy som si obľúbil niekoľkých hercov, jeden z nich je Majo Labuda, ktorého so sebou už roky vláčim po všetkých turné. Je to zrejme jediný slovenský tragikomik a má v sebe obrovskú dávku ľudskosti. Mám ho veľmi rád aj mimo divadelných dosiek.

Po „Kráľovnej“, ktorá sa hrala s veľkým úspechom niekoľko rokov, som dostal ponuku spraviť hiphopový muzikál, ktorý dovtedy vo svete neexistoval. Páčila sa mi tá zvláštna úprimnosť tých chlapcov. Hip hop, keď začal, nemal tie pózy ako teraz. Aj najbanálnejší hiphopový text má pre mňa väčšiu hodnotu ako napríklad od Desmodu. Tie deti písali to, čo reálne  žili…

Hiphopový muzikál Príbeh ulice, ktorý je doteraz najúspešnejším predstavením v histórii, mal asi 130 000 divákov. V Prahe v ňom hrali Karel Roden, David Kraus… a my sme s ním zažili veľkú slávu. V tej dobe sa tam hral muzikál Dracula a behom mesiaca sme ho prevalcovali. Najviac som si pochvaľoval prácu s Karlom Rodenom, je to veľký profesionál. Sám ma zásoboval nápadmi a podnetmi. V Prahe sme si užili slávy a bolo aj veľa osláv, ako keby rozlúčka s mladosťou. Pri jednej z nich sa mi dokonca podaril skok do prázdneho bazénu.

Nezabudnuteľné bolo stretnutie s Milošom Formanom, ktorý bol na našom predstavení. Napokon na ňom sme mali počnúc Filipom Renčom celú pražskú elitu… nazvime ju šľahačkou. Praha mi dala veľmi veľa a o to väčší šok bol, keď som sa vrátil do Bratislavy, tu išlo všetko po starom. V tomto období som sa rozhodol, že budem robiť televízne prenosy. Pochopil som, že je to väčšia sloboda ako v divadle. V tíme mám hlavného kameramana Joža Halásza, ktorý je jednotka. Nikdy som sa nenechal dotlačiť k tomu, aby som robil s niekým, koho som nechcel. Práve preto máme svoju poetiku. Po odchode zo Žiliny som sa postupne naučil aj sebaovládaniu, už menej kričím a som aj diplomat

cof

Nikita, aké sú tvoje najväčšie životné úspechy?

Veľký úspech sme mali s Jánom Ďurovčíkom. Hrali nás v New Yorku v Dvojičkách, na 82 poschodí zhruba rok pred ich pádom. Volalo sa to „…na Vaše hroby.“ Mali sme obrovskú dvojstranovú recenziu, pre našinca nevídaná vec. Za jednoznačne najväčší úspech považujem „Príbeh ulice“, kde sme mali na predstavení bežne 3- až 4-tisíc divákov. Plánoval som to pre športové haly a ten príbeh chlapca z detského domova bol taký silný, že to všetci diváci počas predstavenia intenzívne prežívali. Taký tesný dotyk s divákmi som dovtedy ešte nezažil. Teraz chcem tento muzikál „vytunovať“ a znovu ho dať dokopy. Potom mám také osobné výhry ako spoluprácu s nebohým Mariánom Vargom… podarilo sa mi pozrieť sa do života veľkých ľudí, čo ma vždy posunulo o kus ďalej. Spolupracoval som s veľkou generáciou, ktorá je na odchode alebo už odišla.

Bežný deň Nikitu Slováka.

Ten je veľmi odlišný, počas divadelných prázdnin doslova nič nerobím. Počas sezóny je to iné, ráno idem do fitka, zacvičím si a potom sa už stretávam so spolupracovníkmi a riešime každodenné veci od výtvarníkov až po hudbu. Večere má u mňa vyhradené dcéra.

Čo si naposledy režíroval?

Výročie SOV je ojedinelý sviatok športu, teší ma, že sme mohli svojim dielom prispieť k dôstojným oslavám a že si našu prácu všimol a ocenil nielen riaditeľ medzinárodného Olympic Channel, ale aj diváci v sále a pri obrazovkách. Celý život športujem, preto som spoluprácu so špičkovými športovcami bral s úctou a plnou vážnosťou. Tú istú úctu som videl aj na členoch môjho tímu, lebo to sú ľudia, ktorí napriek tomu, že sú globálne celebrity sú milí, príjemní a ústretoví. Nasťa Kuzminová a Matej Tóth sú mojimi veľkými vzormi. Samotným programom som chcel vyjadriť aj to, že šport bolí, prehry ubíjajú, ale zároveň je to niečo tak krásne a povznášajúce, že vo chvíli prvého víťazstva zabúdate na všetky bolesti. Akoby ste žili o jeden život viac. To, že som mohol na javisko priviesť 20 medailistov z rôznych olympiád a moderovala úžasná Danka Barteková bolo krásne. Standing ovation – to je ten nádherný bonus, čerešnička na torte. Ďakujem SOV za tuto krásnu príležitosť.

Nikita, aké sú tvoje najväčšie životné úspechy?

Veľký úspech sme mali s Jánom Ďurovčíkom. Hrali nás v New Yorku v Dvojičkách, na 82 poschodí zhruba rok pred ich pádom. Volalo sa to „…na Vaše hroby.“ Mali sme obrovskú dvojstranovú recenziu, pre našinca nevídaná vec. Za jednoznačne najväčší úspech považujem „Príbeh ulice“, kde sme mali na predstavení bežne 3- až 4-tisíc divákov. Plánoval som to pre športové haly a ten príbeh chlapca z detského domova bol taký silný, že to všetci diváci počas predstavenia intenzívne prežívali. Taký tesný dotyk s divákmi som dovtedy ešte nezažil. Teraz chcem tento muzikál „vytunovať“ a znovu ho dať dokopy. Potom mám také osobné výhry ako spoluprácu s nebohým Mariánom Vargom… podarilo sa mi pozrieť sa do života veľkých ľudí, čo ma vždy posunulo o kus ďalej. Spolupracoval som s veľkou generáciou, ktorá je na odchode alebo už odišla.

Bežný deň Nikitu Slováka.

Ten je veľmi odlišný, počas divadelných prázdnin doslova nič nerobím. Počas sezóny je to iné, ráno idem do fitka, zacvičím si a potom sa už stretávam so spolupracovníkmi a riešime každodenné veci od výtvarníkov až po hudbu. Večere má u mňa vyhradené dcéra.

Čo si naposledy režíroval?

Výročie SOV je ojedinelý sviatok športu, teší ma, že sme mohli svojim dielom prispieť k dôstojným oslavám a že si našu prácu všimol a ocenil nielen riaditeľ medzinárodného Olympic Channel, ale aj diváci v sále a pri obrazovkách. Celý život športujem, preto som spoluprácu so špičkovými športovcami bral s úctou a plnou vážnosťou. Tú istú úctu som videl aj na členoch môjho tímu, lebo to sú ľudia, ktorí napriek tomu, že sú globálne celebrity sú milí, príjemní a ústretoví. Nasťa Kuzminová a Matej Tóth sú mojimi veľkými vzormi. Samotným programom som chcel vyjadriť aj to, že šport bolí, prehry ubíjajú, ale zároveň je to niečo tak krásne a povznášajúce, že vo chvíli prvého víťazstva zabúdate na všetky bolesti. Akoby ste žili o jeden život viac. To, že som mohol na javisko priviesť 20 medailistov z rôznych olympiád a moderovala úžasná Danka Barteková bolo krásne. Standing ovation – to je ten nádherný bonus, čerešnička na torte. Ďakujem SOV za tuto krásnu príležitosť.

Je o tebe známe, že okrem divadla, réžie a televízie sa venuješ aj charite…

Áno, keď sme hrávali v Prahe, zoznámil som sa nielen so starým Formanom, ale aj s jeho synmi – Matejom a Petrom. Práve vtedy zakladali charitu aj so Svěrákom a volalo sa to „Slávni kuriéri.“Päťdesiat osobností jazdí na bicykli, robí kuriérov a komisia sa rozhodne, že v prospech koho bude výťažok. Ja som to prebral, doniesol k nám na Slovensko a už to robíme sedem rokov. Rozdali sme vyše 40 000 eur. Na túto misiu som pyšný, nie je to žiadne OZ, ide o jednorazovú záležitosť. Vyzbierame peniaze, s notárkou ich zrátame a okamžite ich odovzdáme deťom

Hovorí sa, že si mal okrem umenia asi tridsať povolaní, prezraď aspoň jedno.

Po veľkej Havlovej amnestii som robil vyhadzovača v bare. Bežné osadenstvo boli väzni, ktorí sa dostali po 15 rokoch na slobodu. Ich bežnou výbavou boli nože a ver, že to boli trénovaní bitkári. Oni si dávali cibuľu do očí, aby boli odolní voči kaseru, hlavu si búchali o stenu, aby vydržali hlavičky. Tu som spoznal aj všetkých mafiánov a vtedy som si povedal, že s týmto musím skončiť. Za socializmu som dokonca robil aj vo Ferone, ktorá bola preslávená tým, že tam už naozaj prijali každého. V areáli bola obrovská betónová plocha, kde som si počas obedňajšej prestávky medzi kamiónmi z podvalov robil oheň a opekal si slaninu. Tradične na prvého mája ma zobrali policajti, aby som neurobil škandál a na oddelení som s nimi hral stolný tenis. Mal som naozaj mnoho zamestnaní, bol som plavčík, kurič, viazač bremien, prenášač v galérii, herec, dramaturg, závozník, predavač v odevoch… bolo toho dosť.

Aké sú tvoje plány?

Som natoľko vyťažený, že ani nemám čas na plány. Teraz už pomaly pracujem na Krištáľovom krídle, kde chcem opäť priniesť niečo nové, neobyčajné… vždy do projektov, ktoré robím, pritiahnem jedného, dvoch mladých neznámych umelcov, aby mali šancu sa zviditeľniť. Tento rok bude krídlo v rámci stého výročia Československej republiky. Minulý rok to bolo krásne, keď Dan Bárta spieval Ľaliu poľnú od Mariána Vargu a tento rok chcem aj odvážnejšie kombinácie. Je to 22. ročník, taká vlajková loď verejnoprávnej televízie, a je to tretí ročník, ktorý budem režírovať. Minulý rok sa mi podarila  krásna vec, spraviť jedno sociálne číslo. Dal som naštudovať duet Don’t Give Up, ktorý v origináli spievajú Peter Gabriel a Kate Bush. V mojom stvárnení ho spievala Andrea Zimányiová a Peter Vávra. Na veľkých obrazovkách sa premietali fotky chudobných detí, malých bezdomovcov… bol to príbeh  žobrajúceho dievčatka, ktoré napokon dvojica akrobatov vynesie do neba. Bolo to prvýkrát, čo som vdýchol svoje predstavy do Krištáľového krídla. Osobne si myslím, že umelec by mal ovplyvňovať, vychovávať a viesť.