Slovenský reprezentant a úradujúci majster SR v parkúre v seniorskej kategórii Andrej Hollý (35) aktuálne pôsobí v Šamoríne. Majstrovský titul obhájil už po tretíkrát. Lásku ku koňom zdedil po otcovi, veterinárovi. V roku 2014 štartoval na Svetových jazdeckých hrách v Caen v sedle Centa. So slovenským tímom tiež absolvovali ME Aachen 2015. Na svojom FEI profile ako svoje športové motto uviedol: „Ak by nebolo koní, nie som tým, čím som.“
Pamätáš si na svoje prvé chvíľky pri koňoch, v sedle – kde a kedy to bolo?
Keď som mal dva roky, prvýkrát som sedel na poníkovi v Plemenárskom podniku v Šamoríne. Paradoxne, práve toto miesto je mojím dnešným pôsobiskom. Úplný športový začiatok bol v mojich siedmich rokoch vo voltížnom klube SOUP Šaľa u pani Jany Majdlenovej. O tri roky neskôr som sa venoval dostihom na poníkoch a v 15 rokoch sa ma ujal môj otec a začali sme s parkúrom.
Aké kone momentálne jazdíš? Máš aj mladé kone?
Pred tromi rokmi som začal spolupracovať s maďarským chovateľom Tamásom Makayom z Dunakiliti, ktorému jazdím môjho najlepšieho koňa, a to desaťročnú kobylu Quintanu, o rok mladšiu Chellano Lady, ktorá mala ročnú „materskú“ pauzu, pretože jej robili embryotransfer. Veľmi nádejná sa javí aj šesťročná kobyla Jasiini. S Chellano Lady by som chcel v budúcom roku nadviazať na rankingové súťaže a Jassini štartuje v medzinárodných súťažiach pre šesťročné kone.
Ďalej jazdím pätnásťročného žrebca Carpe Diem na úrovni 140 cm, deväťročnú veľmi rýchlu Carry Girl a svojho vlastného sedemročného Grenger W.
Pán Makay je vášnivý a poctivý chovateľ, má z každého ročníka okolo 8 až 9 koní, o kvalitný prísun koní sa preto nebojím.
Čo považuješ za svoj doterajší najväčší úspech? Po čom ešte v jazdeckej kariére túžiš?
Najväčším úspechom pre mňa je určite účasť na WEG v Normandii a ME Aachen s Centom. V podstate všetky svoje veľké sny som si splnil, momentálne je pre mňa dôležité, aby som so všetkými svojimi koňmi napredoval a zlepšoval sa – úspech potom príde sám.
Máš trénera? Kto sa ti venuje? Trénuješ iných jazdcov?
Počas svoj kariéry som spolupracoval už s viacerými inšpiratívnymi ľuďmi. V juniorských časoch s Mariánom Štangelom, donedávna s Rasťom a Monikou Noskovičovcami, popri nich sme trénovali s Dirkom Ahlmanom. Veľmi si vážim aj rady môjho kamaráta Broňa Chudybu. Mojím hlavným kritikom je však môj otec, ktorý nechýba na žiadnom skokovom tréningu a mám z toho najväčšiu radosť.
Dokedy by si chcel profesionálne jazdiť? Chcel by si sa realizovať aj v tom, čo si vyštudoval?
Moja práca ma veľmi baví a napĺňa. Dopoludnia sa venujem sebe, popoludní svojim zverencom, ktorí mi robia veľkú radosť nielen samotnými úspechmi, ale aj ako napredujú. Baví ma robiť niečo, v čom vidím zmysel. Jazdiť by som, samozrejme, chcel, pokiaľ mi to zdravie dovolí.
Ako dnes vnímaš rivalitu na kolbištiach? Je to iné ako v mladosti?
Rivalita tu vždy bola a bude. Radosť mám však z toho, že sme úzky kruh ľudí a mám pocit, že táto súťaživosť je zdravá. Čo mi však vadí a intenzívne to vnímam, čoraz viac jazdcov mladších vekových kategórií nepozná slovo pokora.